Koncertná mini šnúra v Čajovni v podkroví

Po otváracom koncerte skupiny Capre zo Šaly, sa nám podarilo zorganizovať tri nové. Konali sa u nás v čajovni v podkroví, 29.3. 2008 – hudobník Maok, 19.4. 2008 – skupina Blue Sundown a 3.5. 2008 – Dj Phunkair. Zámerne sme vybrali hudobníkov a kapely z rôznorodých hudobných štýlov.

Maok

Profesionálny hudobník, tvorca scénickej a filmovej hudby, nám zahral netradičnú meditatívnu hudbu s prvkami world music. Zaujímavosťou bolo ako hudobník sám zvládol spev, a k tomu ešte niekoľko nástrojov. Hudbu z jeho produkcie si môžete vypočuť u nás v čajovni alebo na jeho internetovej stránke www.maok.net.

Blue Sundown

Početná trnavská skupina, hrajúca hudobný štýl Indie, ktorý sa presadil koncom 90-tych rokov minulého storočia. Melodická, zasnená, miestami melancholická hudba na míle vzdialená od upachtenej reality každodenného života. Asi tak by sa dala opísať produkcia, ktorá nám spríjemnila večer. Internetové stránky kapely sú www.bluesundown.sk.

Dj Phunkair

Dj hrajúci menšinové štýly ako sú dub, ambient, IDM, trip hop. Okrem neodmysliteľných mixovacích gramofónov vstupoval do svojich mixov aj píšťalou a drumbľou. Svojou netradičnou hudbou nám spríjemnil popíjanie čajov až do neskorej noci. Jeho internetové stránky sú www.dubconsortium.szm.sk.

Toľko krátke zhrnutie diania v Čajovni v podkroví. Prezradím, že už teraz sa môžete tešiť na jazzovo-rockový koncert niekedy koncom júla a na vernisáž prác miestneho maliara s tematikou Afriky. Neskôr prezradím viac aj o chystanom veľkom prekvapení, aké sa v Galante ešte nekonalo ;-)

Založenie firmy – pokus prvý

Aj keď ja už som držiteľom živnostenského oprávnenia, rozhodli sme sa s Haničkou, že čajovňu budeme prevádzkovať v rámci firmy, ktorú si založíme. Skúsení a znalí nám radili založiť spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.).

No dobre, ale ako na to? Obával som sa byrokracie a toho, že vlastne ani neviem, čo na to budeme potrebovať. Našťastie mám dobrého kamaráta Roberta Kalapoša, ktorý zhodou okolností poskytuje podnikateľské poradenstvo a zakladá firmy takpovediac na kľúč. Keďže to nie je lacná záležitosť a on je fakt dobrý kamarát, dohodli sme sa, že nám pripraví podklady a objasní všetky potrebné úkony. My si potom už ostatné obehneme sami a firma bude za 14 dní na svete.

Vyzerá to byť jednoduché a aj je, ak narazíte na správnych úradníkov. Všetko sme si naplánovali, napísali spoločenskú zmluvu, dali sme dokopy všetky možné aj nemožné doklady, podpísali podpisový vzor, súhlasy s ustanovením do funkcie, no jednoducho všetko, čo treba.

Prvý úrad v poradí bol Odbor živnostenského podnikania na Mestskom úrade v Galante. K môjmu údivu, veľmi milá a ochotná pani, nám overila predmet činnosti, poradila, čo a ako máme poopraviť a na druhý deň sme podali Žiadosť o vydanie živnostenského listu. Pred pár rokmi, keď som začínal so svojou živnosťou to bolo úplne inak. V inom meste a v inom okrese sa mi dostalo, „ak nevieš – zisti si a potom sa vráť, ja si dopijem kávu”.

Takže živnosť ani tak nebolela. Iba 1000 Sk na kolok a pár podpisov na matrike.

Skočil som pre istotu aj na Daňový úrad, že čo a ako. Bol marec, čas podávania daňových priznaní, no aj tak som sa stretol s ochotou, a nie s podráždenou pani kvôli návalovému obdobiu.

Optimizmus nás teda neopúšťal, všade sa nám zatiaľ darilo. Zohnali sme peniaze z banky a už nám ostával iba Obchodný register.

Ešte musím upresniť, že sme s Hankou spísali splnomocnenie, aby som za ňu mohol konať. Nebudeme všade predsa chodiť dvaja a aj ušetríme nejaké peniaze u notára za podpisy. V Bratislave je to bežná prax. Robert je zakaždým splnomocnený od svojich klientov, tak sme si povedali, že to spravíme rovnako.

Nasledovalo podanie na Trnavský krajský súd o zápis do Obchodného registra. Pani na podateľni nám prezrela papiere a povedala, že do siedmych dní si môžeme prísť po rozhodnutie. Čo čert nechcel, surovo nás odmietli. Dôvod? Citujem: „Plnomocenstvo, ktoré navrhovateľ pripojil, súd uznal, a však z právneho úkonu, ktorým návrh je, nevyplýva že ho p. Kollárová podpísala v zastúpení p. Kocúrikom…” a nasleduje kopa citácií zo zákona. Ďalej im vadilo, že plnomocenstvo nie je pricvaknuté k spoločenskej zmluve, aj keď bolo uvedené v prílohách. Ďalej sa im zdalo nezrozumiteľné to, ako budú konatelia firmy konať. No čo je na tomto nezrozumiteľné:

„Za spoločnosť konajú konatelia samostatne. V prípade, ak je hodnota predmetu konania vyššia ako 100.000.-Sk, konajú konatelia spoločne. Konateľ koná za spoločnosť tak, že k vytlačenému alebo napísanému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis uvedený v podpisovom vzore.”

Nasledovalo rozčarovanie, ba pocit beznádeje. Ako je možné, že bratislavský sudca denne odsúhlasí niekoľko takto podaných návrhov a trnavský nie? No nič to, bude to v poriadku. Robert nám poopravil papiere a podali sme námietku, pricvakli splnomocnenie k spoločenskej zmluve a zmenili spôsob konania konateľov.

Tento raz už odmietnutie neprišlo. Aspoň nie v tak krátkej dobe. Čakali sme skoro tri týždne a potom to prišlo. Zase nás odmietli. A dôvod? Aj keď sa na hlavu postavíme, tak nebola spoločenská zmluva podpísaná a že vraj dodatočne to ani nejde, i keď to splnomocnenie tam je od začiatku.

Právnička nám poradila, že sa síce môžeme naťahovať a odvolávať kade tade, bude to trvať mesiace a kladný výsledok je viac než nepravdepodobný. Na otázku, ako je možné, že v Bratislave to nie je problém a v Trnave je sme dostali odpoveď, že je to „zvykové právo”. Vyšší súdny úradník si zvykol vyložiť si zákon po svojom, a aj keď mám pravdu ja, on tiež, lebo to čo chce, nie je protizákonné.

V skratke, 13.000 Sk sa stratilo v štátnej pokladni. Dúfam, že p. Harabin bude mať za našich desať tisíc dosť benzínu do svojho služobného „bavoráka” a jeho rodinka sa bude pohodlne rozvážať.

Pozitívum je, že pracovníci prvého kontaktu na úradoch už vedia, že sú tu pre nás a nie my pre nich. Stačí už len to, aby sa p. Fico prestal snažiť o moje peniaze z druhého dôchodkového piliera a radšej si spravil poriadok na súdoch.

Nič iné nám neostáva iba zajtra skočiť na živnostenský úrad, usmiať sa na pani za priehradkou, odovzdať živnostenský list a na druhý deň s ešte väčším úsmevom požiadať o ten istý. Prečo? Lebo spoločenská zmluva musí byť podpísaná pred vydaním živnostenského listu. Sranda, však?

Jednu bitku sme prehrali, no vojna sa ešte neskončila. Len či mi neskrachuje firma kvôli poplatkom na úradoch.

Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo? Pokračovanie.

Minulý diel Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo, bol o spomínaní, mojich osobných pohnútkach, ako a prečo to celé začalo. V dnešnom dieli prezradím prečo budeme mať práve čajovňu a nie niečo iné.Takže som sa mal stretnúť so svojim kamarátom z detstva, kvôli jeho obchodnej ponuke. Pracuje pre G-profit.

Takže stretnutie bolo pred Vianocami a ja som už dopredu vedel, že ho nasmerujem iným smerom, než by on chcel. Mám totiž tiež nejaké dílerské skúsenosti a tak som si myslel, že budeme radšej spomínať na detstvo.

Ako neskôr vyšlo najavo, bol iba začiatočník a priviedol si svojho oblastného vedúceho, ktorý mal so mnou jednať. Stretli sme sa v jedom Šaľskom podniku na kávu. Už od začiatku mi jeho vedúci bol nejako povedomý. Trochu ma miatol ten oblek, ale bol som si istý, že ho poznám. Nakoniec ho prezradila náušnica v uchu. Bol to Marcel Kollár, podnikateľ, hudobník a hlavne – majiteľ čajovne. Marcelovi som sa zdal tiež povedomý a bodaj by nie. Už niekoľko krát sme sa stretli na Colour Feste v Šali, on ako hudobník a ja ako nadšený fanúšik.

V rýchlosti sme prebrali veci ohľadne G-profitu. Jasne videli, že svoje peniaze nechcem investovať do pyramídy, ale do niečoho úplne iného. Prešli sme teda na tému hudby a možností spoločenského života v našich susediacich mestách. Prebrali sme podnikateľské prostredie a klímu. Vyzvedal som sa o jeho aktivitách a na to, ako sa mu darí z čajovňou. Preriekol som sa, že by som tiež chcel mať vlastnú kaviareň alebo čajovňu. Na moje prekvapenie sa hneď ponúkol, že ak chcem tak mi pomôže. Pretože uvažoval, ako zužitkovať svoje skúsenosti a druhú čajovňu sám nechcel otvárať. Ponúkol sa, že mi odpredá „know how“. Vlastne ani nie tak odpredá ako, že si pomôžeme navzájom.

Keďže čas ma súril a musel som vrátiť auto dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Ponáhľal som sa domov, už vtedy rozhodnutý, že budem mať čajovňu. Veď ako často príde takáto ponuka? Vedel som, že to nemôžem zvládnuť sám a potrebujem niekoho, kto premýšľa podobne ako ja. Vlastne som vedel, že to musí byť Hanička. Prifrčal som domov a oznámil jej svoj nápad. Stalo sa presne to, čo som čakal. Prejavila to isté nadšenie a ja som vedel, že bez rozmýšľania ide do toho so mnou.

Oznámili sme to mojej žienke a rodine. Reakcie boli rôzne, no to nás moc netrápilo. Začali sme teda plánovať.

Tak a to je zatiaľ všetko. V najbližšom článku v rubrike Čajovňa v podkroví, budem písať o tom ako sme hľadali priestory.

Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo?

Príbeh našej Čajovne v podkroví sa začal odvíjať dávno v mojej minulosti. Ako to presne bolo a ako sme dospeli k čajovni, na to si pokúsim spomenúť práve v tomto článku.

Už od kedy som začal pracovať, uvedomoval som si, že to nie je cesta, ktorou sa chcem uberať. Bol som mladší, nechápal som, prečo musím čakať, kým všetci kolegovia predo mnou vymrú, kým sa dostanem do nejakej lepšej funkcie. Šéfove rozhodnutia sa mi zdali nezmyselné.

Tak som začal premýšľať, ako si zarobiť, aby ma to aj bavilo a aby som aj niečo vytvoril. Bolo to 23.3.2004, dal som sa na podnikanie. Založil som si živnosť a popri práci rozvíjal svoje aktivity. Začal som robiť webstránky, predávať počítače a dokonca som chvíľu robil aj “poisťováka”. Celé dni sme s kamarátom posedávali v štýlovom bare, kde hrala super
muzika, krásne čašníčky, kamarátsky majiteľ – no jednoducho pohoda. A vtedy som sa rozhodol, že raz budem vlastniť malý bar, kaviareň alebo čajovňu. No posedávaním v cudzej kaviarni to asi nedosiahnem.

Začal som plniť svoj sen. Pilnejšie pracovať, veľa sa učiť, nadväzovať kontakty a hlavne snívať. Medzičasom som sa šťastne oženil a získal aj super švagrinú a obrovskú hlučnú rodinu.

Trochu odbočím a spomeniem, že som sa u svokrovcov naučil nahlas rozprávať, lebo ma nikto nepočul a moja mamka si začala sťažovať na bolesť hlavy, keď u nich začneme zo ženou o niečom vášnivo debatovať.

Ako plynul čas usmialo sa na mňa šťastie, Pán Boh požehnal, či niečo podobné. Pred Vianocami som stretol kamaráta z detstva, ktorý mi porozprával, že robí pre nejakú spoločnosť, do ktorej by ma chcel zapojiť, kopa výhod, pyramída… Keďže tieto spolky neuznávam a mám svoje skúsenosti z poisťovníctva pre OVB, povedal som mu, že ma to nezaujíma. On stále nástojil, až som z nostalgie súhlasil, že sa s ním a jeho oblastným riaditeľom stretnem na káve.

Tak a to je zatiaľ všetko. Keďže je to dlhý príbeh pokračovanie na budúce.