Už je to mesiac, čo sa mi narodil syn. Keď sa vám raz narodí prvé dieťa, všetci naokolo sa pýtajú, aké to je. Aké je to byť otcom? Aké je to byť pri pôrode a prečo som tam vlastne išiel?
Stále si nemyslím, že som dozrel na dieťa. Život je však vždy o tom, ako sa k veci postavíte. Aké je byť otcom, nemám tušenia. Ale aj napriek tomu mám pocit, že sa ním postupne stávam. To najdôležitejšie v živote malého je moja manželka, Katka. Ona ho vynosila, porodila, ona k nemu v noci vstáva, lebo iba ona ho vie nakojiť. Mojom jedinou úlohou je asi „živiť rodinu“ a pomáhať, kde sa dá. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa malý každým dňom mení a rastie. Možno budem mať pocit, že som otcom, keď už budem s malým komunikovať, keď ho budem môcť naučiť nejakú kulehu. Teraz je to len taký červík, ktorého čím ďalej, tým viac máte rád.
K tomu pôrodu. Nechcete rodiť, ani nechcete byť pri tom. Musí to byť riadna hormonálna zmena pre ženu, keď na to vedome pristúpi, ba po tom túži. Ak by som bol ženou ja, tak asi ten bezdetný typ. Rodiť nikdy!
Aj napriek tomu, že som pôvodne nechcel byť pri pôrode, pretože moc dobre nezvládam, keď moji milovaní trpia, tak som sa tam na základe rozhovoru s Lenkou (Katkina spolužiačka a detská doktorka, tiež bola pri pôrode) odhodlal. Sprvu som sa rozhodol byť iba pri prvej fáze, keď má žena pôrodné bolesti a ešte priamo nerodí. Táto fáza môže trvať niekoľko hodín. Katka nebola sama, mohla sa do mňa zavesiť pri väčších bolestiach a celkovo ju to podporilo, že som tam bol. Za tých pár hodín, čo som tam s ňou pobudol som sa nejak zmieril s celým pôrodom a keď už sa išlo na vec, že sa na chvíľku pozriem a potom sa odpracem. No nebolo to až také zlé. Vlastne bolo, ale nemal som pocit, že musím odísť. Držal som Katku za hlavu a snažil sa nesústrediť na to, čo tam stvára synátor a lekár s mojou ženou. Samotný pôrod už ubehol rýchlo. V prvotnom šoku som aj zabudol, že môžem fotiť, takže mi to Lenka musela pripomenúť.
Inak, na druhý deň som sa cítil ako by som kopal zákopy. Celý ten stres ma zmohol, bolel ma celý človek. A to všetko bez alkoholu, k zapíjaniu došlo až cez víkend…
Hlavne si toho všetkého, čo máš váž!!! Je to dar. A celé tieto veci, ako pôrodné bolesti, vstávanie v noci kvôli malému, starosť o rodinu sú prejavom obety a miesto obety sa dá rovno napísať lásky. Verím však, že synátor je a stále bude v dobrých rukách a raz vám všetkým vaše snahy vynahradí, to je ďalší zo zákonov lásky. To čo vložíš sa Ti vráti. Vy určite vložíte len to naj a môžete to potom aj očakávať. Tak veľa šťastia k tomu!!!