Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo? Pokračovanie.

Minulý diel Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo, bol o spomínaní, mojich osobných pohnútkach, ako a prečo to celé začalo. V dnešnom dieli prezradím prečo budeme mať práve čajovňu a nie niečo iné.Takže som sa mal stretnúť so svojim kamarátom z detstva, kvôli jeho obchodnej ponuke. Pracuje pre G-profit.

Takže stretnutie bolo pred Vianocami a ja som už dopredu vedel, že ho nasmerujem iným smerom, než by on chcel. Mám totiž tiež nejaké dílerské skúsenosti a tak som si myslel, že budeme radšej spomínať na detstvo.

Ako neskôr vyšlo najavo, bol iba začiatočník a priviedol si svojho oblastného vedúceho, ktorý mal so mnou jednať. Stretli sme sa v jedom Šaľskom podniku na kávu. Už od začiatku mi jeho vedúci bol nejako povedomý. Trochu ma miatol ten oblek, ale bol som si istý, že ho poznám. Nakoniec ho prezradila náušnica v uchu. Bol to Marcel Kollár, podnikateľ, hudobník a hlavne – majiteľ čajovne. Marcelovi som sa zdal tiež povedomý a bodaj by nie. Už niekoľko krát sme sa stretli na Colour Feste v Šali, on ako hudobník a ja ako nadšený fanúšik.

V rýchlosti sme prebrali veci ohľadne G-profitu. Jasne videli, že svoje peniaze nechcem investovať do pyramídy, ale do niečoho úplne iného. Prešli sme teda na tému hudby a možností spoločenského života v našich susediacich mestách. Prebrali sme podnikateľské prostredie a klímu. Vyzvedal som sa o jeho aktivitách a na to, ako sa mu darí z čajovňou. Preriekol som sa, že by som tiež chcel mať vlastnú kaviareň alebo čajovňu. Na moje prekvapenie sa hneď ponúkol, že ak chcem tak mi pomôže. Pretože uvažoval, ako zužitkovať svoje skúsenosti a druhú čajovňu sám nechcel otvárať. Ponúkol sa, že mi odpredá „know how“. Vlastne ani nie tak odpredá ako, že si pomôžeme navzájom.

Keďže čas ma súril a musel som vrátiť auto dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Ponáhľal som sa domov, už vtedy rozhodnutý, že budem mať čajovňu. Veď ako často príde takáto ponuka? Vedel som, že to nemôžem zvládnuť sám a potrebujem niekoho, kto premýšľa podobne ako ja. Vlastne som vedel, že to musí byť Hanička. Prifrčal som domov a oznámil jej svoj nápad. Stalo sa presne to, čo som čakal. Prejavila to isté nadšenie a ja som vedel, že bez rozmýšľania ide do toho so mnou.

Oznámili sme to mojej žienke a rodine. Reakcie boli rôzne, no to nás moc netrápilo. Začali sme teda plánovať.

Tak a to je zatiaľ všetko. V najbližšom článku v rubrike Čajovňa v podkroví, budem písať o tom ako sme hľadali priestory.