Značka: Čajovňa

Minulý diel Čajovňa v podkroví. Ako sa to celé začalo, bol o spomínaní, mojich osobných pohnútkach, ako a prečo to celé začalo. V dnešnom dieli prezradím prečo budeme mať práve čajovňu a nie niečo iné.Takže som sa mal stretnúť so svojim kamarátom z detstva, kvôli jeho obchodnej ponuke. Pracuje pre G-profit.

Takže stretnutie bolo pred Vianocami a ja som už dopredu vedel, že ho nasmerujem iným smerom, než by on chcel. Mám totiž tiež nejaké dílerské skúsenosti a tak som si myslel, že budeme radšej spomínať na detstvo.

Ako neskôr vyšlo najavo, bol iba začiatočník a priviedol si svojho oblastného vedúceho, ktorý mal so mnou jednať. Stretli sme sa v jedom Šaľskom podniku na kávu. Už od začiatku mi jeho vedúci bol nejako povedomý. Trochu ma miatol ten oblek, ale bol som si istý, že ho poznám. Nakoniec ho prezradila náušnica v uchu. Bol to Marcel Kollár, podnikateľ, hudobník a hlavne – majiteľ čajovne. Marcelovi som sa zdal tiež povedomý a bodaj by nie. Už niekoľko krát sme sa stretli na Colour Feste v Šali, on ako hudobník a ja ako nadšený fanúšik.

V rýchlosti sme prebrali veci ohľadne G-profitu. Jasne videli, že svoje peniaze nechcem investovať do pyramídy, ale do niečoho úplne iného. Prešli sme teda na tému hudby a možností spoločenského života v našich susediacich mestách. Prebrali sme podnikateľské prostredie a klímu. Vyzvedal som sa o jeho aktivitách a na to, ako sa mu darí z čajovňou. Preriekol som sa, že by som tiež chcel mať vlastnú kaviareň alebo čajovňu. Na moje prekvapenie sa hneď ponúkol, že ak chcem tak mi pomôže. Pretože uvažoval, ako zužitkovať svoje skúsenosti a druhú čajovňu sám nechcel otvárať. Ponúkol sa, že mi odpredá „know how“. Vlastne ani nie tak odpredá ako, že si pomôžeme navzájom.

Keďže čas ma súril a musel som vrátiť auto dohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Ponáhľal som sa domov, už vtedy rozhodnutý, že budem mať čajovňu. Veď ako často príde takáto ponuka? Vedel som, že to nemôžem zvládnuť sám a potrebujem niekoho, kto premýšľa podobne ako ja. Vlastne som vedel, že to musí byť Hanička. Prifrčal som domov a oznámil jej svoj nápad. Stalo sa presne to, čo som čakal. Prejavila to isté nadšenie a ja som vedel, že bez rozmýšľania ide do toho so mnou.

Oznámili sme to mojej žienke a rodine. Reakcie boli rôzne, no to nás moc netrápilo. Začali sme teda plánovať.

Tak a to je zatiaľ všetko. V najbližšom článku v rubrike Čajovňa v podkroví, budem písať o tom ako sme hľadali priestory.

Príbeh našej Čajovne v podkroví sa začal odvíjať dávno v mojej minulosti. Ako to presne bolo a ako sme dospeli k čajovni, na to si pokúsim spomenúť práve v tomto článku.

Už od kedy som začal pracovať, uvedomoval som si, že to nie je cesta, ktorou sa chcem uberať. Bol som mladší, nechápal som, prečo musím čakať, kým všetci kolegovia predo mnou vymrú, kým sa dostanem do nejakej lepšej funkcie. Šéfove rozhodnutia sa mi zdali nezmyselné.

Tak som začal premýšľať, ako si zarobiť, aby ma to aj bavilo a aby som aj niečo vytvoril. Bolo to 23.3.2004, dal som sa na podnikanie. Založil som si živnosť a popri práci rozvíjal svoje aktivity. Začal som robiť webstránky, predávať počítače a dokonca som chvíľu robil aj “poisťováka”. Celé dni sme s kamarátom posedávali v štýlovom bare, kde hrala super
muzika, krásne čašníčky, kamarátsky majiteľ – no jednoducho pohoda. A vtedy som sa rozhodol, že raz budem vlastniť malý bar, kaviareň alebo čajovňu. No posedávaním v cudzej kaviarni to asi nedosiahnem.

Začal som plniť svoj sen. Pilnejšie pracovať, veľa sa učiť, nadväzovať kontakty a hlavne snívať. Medzičasom som sa šťastne oženil a získal aj super švagrinú a obrovskú hlučnú rodinu.

Trochu odbočím a spomeniem, že som sa u svokrovcov naučil nahlas rozprávať, lebo ma nikto nepočul a moja mamka si začala sťažovať na bolesť hlavy, keď u nich začneme zo ženou o niečom vášnivo debatovať.

Ako plynul čas usmialo sa na mňa šťastie, Pán Boh požehnal, či niečo podobné. Pred Vianocami som stretol kamaráta z detstva, ktorý mi porozprával, že robí pre nejakú spoločnosť, do ktorej by ma chcel zapojiť, kopa výhod, pyramída… Keďže tieto spolky neuznávam a mám svoje skúsenosti z poisťovníctva pre OVB, povedal som mu, že ma to nezaujíma. On stále nástojil, až som z nostalgie súhlasil, že sa s ním a jeho oblastným riaditeľom stretnem na káve.

Tak a to je zatiaľ všetko. Keďže je to dlhý príbeh pokračovanie na budúce.